História obce Reca je určitou analógiou života človeka. Sú v nej obdobia úspechov, rozkvetu ale i pádov, nešťastí a sklamaní. I keď naša obec vo svojich dejinách nebola veľkou obcou, prostredníctvom schopných a obetavých ľudí vždy a v každom období vytvárala spoločenské a materiálne podmienky, potrebné pre jej rozvoj.
Prvá písomná zmienka o obci je zápis z roku 1256 v súvislosti so sporom o Oľdzu (obec v okrese Dunajská Streda), ktorého účastníkom bol šľachtic Peter Magnus z Rece. Spor bol ohľadom dedičnej pôdy, ktorú vlastnil neoprávnene a obvinení boli i šľachtici z obce Zavar a Jelky. Kráľ Belo IV. im však pôdu ponechal. Spor sa opakoval v roku 1257.
Prvou osadou bola Petrum Magistrum de Rethe, ktorá v 13. storočí v časoch tatárskych nájazdov zanikla.
Od polovice 13. storočia nastal rozvoj sídiel. Z tejto doby je Reca zaznamenaná ako Milenta a názov pochádza z roku 1245. osada bola vlastníctvom palatína Matúša Čáka Trenčianského, ktorú dostal od Kráľa Róberta.
V roku 1309 boli obci udelené šľachtické práva. V roku 1368 majiteľom osady s názovm Terra Rethe bol Ján Rétei.
V Reci sa v roku 1595 vytvorilo reformované zhromaždenie. Toto bolo oporou a útočiskom exulantov z Moravy, obce Nosislav. Po bitke na Bielej hore, 8.11.1620, kedy nastal koniec náboženskej slobody a prenasledovanie nekresťanských občanov v Čechách a na Morave. Prichádzali do našej obce na bohoslužby, krsty detí a uzatvorenie manželstiev.
Mnohí z nich zostali v našej obci, založili si tu rodiny a rozvíjali remeslá. Zostalo tu trvalo bývať 30 rodín. Na politickom živote v obci sa nezúčastňovali, nakoľko boli hlboko oddaní cirkevnému životu.
V roku 1671 vznikol v obci zbor Jednoty Bratskej. Spomienkou na toto obdobie je zborový dom – českobratská modlitebňa za kostolom reformovanej kresťanskej cirkvi. Do Rece sa exulanti dostali pri prenasledovaní až v druhej vlne, nakoľko sa zo začiatku uchýlili do Sliezska, Ruska a Sedmohradska. Záznamy z tohto obdobia sa nachádzajú na farnosti Reformovanej kresťanskej cirkvi v Reci. Hoci cirkev v Reci bola maďarská, poskytovala im duchovnú ochranu, bola pre nich najbezpečnejším miestom. Veriaci z Nosislavíc sa niekoľkokrát do roka vybrali pešo do Rece. Táto cesta im trvala 10 dní. Išli najmä v noci a cez deň sa skrývali. Na pobožnosti im bola vždy vyhradená prvá lavica od kancľa.
Z tohto obdobia sa podnes zachovala pieseň:
„Nevzali sme s sebou nic
Povšem světa jen bibli kralickou, labyrint světa.
Tatry, vy příjmete nás v té úzkosti,
u Vás chceme, chceme žít a zložit kosti.“
O ich púti a ťažkom živote sa zachoval zápis:
„Pre blaho Čiech a Moravy, ktorí cez lesy a hory počas dlhých dní boli na púti, prišli na bohoslužbu, na ktorej bolo tiež veľa prenasledovaných.“
Za poskytnutie útočiska darovali reckému cirkevnému zboru striebornú reťaz, ktorá sa skladala zo strieborných mincí s podobizňou kráľa Žigmunda. Osud tejto reťaze nie je známy a do dnešného dňa sa nenašla.
Z obdobia husitských exulantov sa zachovali i vzácne dary:
Prvým kazateľom bol Ján Valesius, ktorý prišiel do obce v roku 1712 zo Senice. V roku 1714 sa stal kňazom a duchovným pastierom i pre našich kalvínov. Jeho rod povýšil v roku 1673 Leopold I. do šľachtického stavu. Žil v roku 1664-1758. Ako kňaz pôsobil v rokoch 1723 – 1740 v Zemianskej Olči a Zlatnej na Ostrove. Roku 1725 sa mu dostalo veľkej cti, bol zvolený za seniora pre komárňanskú župu. Rok nato bol v Komárne väznený a jeho knihy boli spálené. Pochovaný je v obci Veľké Kosihy. Úcta k nemu je vyjadrená nápisom na jeho náhrobnom kameni a znie:
„Náhrobok venovaný slávnemu Jánovi Valesiovi svätému,
zaslúžilému, silnému a spravodlivému,
najdôstojnejšiemu pátrovi,
otcovi nášho času, v dobre, ktorej žil.“
Ostáva stále otvorené dokazovanie, či pri svojich cestách z Poľska do Skalice a Trnavy, navštívil v tejto dobe obec Recu učiteľ národov J. A. Komenský, a to asi v roku 1650, nakoľko jeho posol Ján Tobian udržiaval s Recou kontakty a Reca bola v tej dobe aj s obcou Pusté Úľany artikulárnym miestom.
V dokumentoch je tiež zakotvené, že v roku 1671 sa do Rece premiestnilo sídlo Skalického cirkevného zboru. Vplyv husitov a reformácie obohatilo Recu tým, že vzniklo úsilie o ľudovú osvetu, boli dovážené české knihy a kníhtlač.
Pomaly sa začal meniť názov obce.
r. 1667 – Reden
r. 1808 – Rethe
neskôr – Reca (Réte).
V období rokov 1769 – 1771 sa staval kostol reformovanej kresťanskej cirkvi. Veža kostola r. 1862. rímsko-katolícky kostol v barokovom štýle Svätého Štefana pochádza z roku 1817.
Do tejto doby sa veriaci zúčastňovali bohoslužieb v kostole Panny Márie v Boldogu, kde bola farnosť od r. 1390.
V rokoch 1703 – 1713 sa na území obce zdržiavali kuruci Františka II. Rákocziho. V jeho vojsku boli i občania našej obce. Veliteľom im bol Rétei Gyorgy. O tomto období bola vydaná kniha: „Rákoczi hadnagya“.
Kamenná doska umiestnená v stene kostola v Boldogu z I. stor. n. l. naznačuje, že našou obcou možno prechádzali rímske légie, veď obe obce ležia blízko seba.
V roku 1813 sa otvorila triviálna škola „jednotriedka“ pri reformovanom kostole a v roku 1878 rímsko-katolícka cirkev zakúpila dom oproti kostolu, kde sa vytvorila tiež „jednotriedka“. V roku 1931 vznikla škola s vyučovacím jazykom maďarským a v roku 1935 ZŠ s vyučovacím jazykom slovenským. V oboch jazykoch sa do dnešného dňa v obci vyučuje.
Dňa 22. 2. 1905 boli počas vykopávok v obci nájdené strieborné mince a to veľké mince v počte 44 a 204 malých mincí. A to biatec, nonnos, devil a titto. Zbierka týchto mincí sa nachádza v Bratislavskom mestskom múzeu a Budapeštianskom múzeu vo Viedni.
Ďalej tu bola nájdená časť šľachtického náramku, ktorý našli v pohrebisku. V rokoch 1954 – 1956 pán Chropovský z Čataja našiel nálezisko z Kalendeberskej kultúry (staršia doba železná) zo 6. storočia pred n. l.. A to mohyly. Okolo ústrednej mohyly /zachovalá i dnes/ bolo do kruhu usporiadaných osem menších, ktoré sa ale orbou zničili. Pri vykopávkach sa našli zásobnice na obilie, misy, šálky, zdobené hlavou býka a ľudskými rukami. Maľované boli čiernou tuhou, na červenom podklade.
Obyvatelia územia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom ošípaných, dobytka, hydiny ako i chovom koní. Živobytím boli i furmanské práce. Neskôr mnohí odchádzali za prácou do Bratislavy a to povozmi, bicyklami alebo i pešo. Ľudia žili v chudobe, ale vládla medzi nimi vzájomná úcta a pomoc. Obydlia boli v starších rokoch z blata, pletiva, pokryté slamou alebo trstinou.
Z pamätných období spomeniem obdobia rozvoja, na ktoré si už mnohí pamätajú, preto len okrajovo uvediem:
Z vlastných finančných prostriedkov obec vybudovala:
V súčasnosti prebieha jednanie s Bratislavskou vodárenskou spoločnosťou ohľadom vybudovania kanalizácie obci.
I v terajšej uponáhľanej dobe sa obec snaží i naďalej cestou organizácií udržiavať kultúrny a spoločenský život v obci (MO Czemadok, Materská škola, Základné školy, Miestny spolok Červeného kríža).
Začína sa rozvíjať i bytová výstavba.
Naši predkovia nikdy neoplývali hmotným bohatstvom. Ich život však plynul vždy so zákonmi, ktorých podstatou bola hlboká ľudskosť, vzájomná úcta, pomoc, tie určovali hranice medzi tým, čo pomáha a čo nám ubližuje.
Ich základnou filozofiou bolo poznanie jednoduchej pravdy, snaha o dobré spolunažívanie s ľuďmi vo svojej blízkosti, čo im pomáhalo prekonať každodenný zápas so životnými prekážkami.
Dnešná doba nás však o tieto hodnoty oberá. Menia sa ľudia a ich existenčné podmienky. Ale i tak sa posúvame ďalej, stále dopredu.
Nie vždy sa nám to však darí tak, ako si to predstavujeme. Treba ale spoločne pridať ruku k dielu, zmeniť svoj vzťah k obci, neriadiť sa heslom „Môj dom, môj hrad a za nami spúšť.“
Veríme však, že časom sa vzájomnou spoluprácou dopracujeme ďalej. Vyjdeme z ulity a nadviažeme na dobré vzťahy našich predkov.
Po | Ut | St | Št | Pia | So | Ne |
---|---|---|---|---|---|---|
28 | 29 | 30 | 31 | 1 | 2 | 3 |
4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 |
11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 |
18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 |
25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 1 |
Meniny má Hubert